ČOKOĽVEK STE UROBILI JEDNÉMU Z MALIČKÝCH, MNE STE UROBILI

            Až príde Syn človeka vo svojej sláve a sním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne... Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt25, 31-46)

Pred Ježišom aj niektorí starozákonní proroci opisovali túto scénu - scénu posledného súdneho dňa:

• Predovšetkým prorok Daniel, ktorý vidí prichádzať „kohosi ako Syna človeka... Jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia. Jeho vláda je večná, ktorá nezaniká a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan7,13-14)

• Prorok Malachiáš opisuje tento deň ako ten, „ktorý blčí ako pec a všetci namyslenci a tí, čo páchali bezprávie, budú plevou... Tým však, ktorí máte v úcte Pánovo meno, vyjde slnko spravodlivosti...“ (Mal 3,19-20)

• Podobne aj Ján Krstiteľ vykresľuje scénu posledného súdu, keď opisuje Mesiáša ako toho, ktorý „má v ruke vejačku, vyčistí humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ (Mt 3,12)

Oddelenie oviec od capov bol bežný obraz z každodenného života palestínskych pastierov. Tí večer triedili svoje zmiešané stáda - oddeľovali na chlad chúlostivé kozy pre prenocovanie v teple od oviec, ktorým viac vyhovovalo prenocovanie vonku.

Niekedy si položíme otázku: „Ako to bude so spásou tých, ktorí nepoznali Krista a neuverili v neho? Na základe akého princípu budú súdení takíto ľudia?“ Evanjelium dnešnej nedele je jedným z mála, ktoré dávajú odpoveď na túto otázku: podľa skutkov milosrdenstva a lásky.
A ak toto Boh očakáva od tých, ktorí nepoznali Krista, o čo skôr to bude očakávať od nás, kresťanov, ktorým zjavil svoje učenie? Toto je stále našou úlohou - predovšetkým v dnešnom svete, stále viac skúpejšom na lásku a milosrdenstvo.

NA ZAMYSLENIE:

Je ťažšie stretnúť Boha v človeku, ktorý ma neustále ruší tým, že mi volá v nevhodný čas, než tu i tam si urobiť malú prestávku v práci a zahĺbiť sa do modlitby. Ale ak sa nepokúsim o to prvé, nestretnem sa plne s Bohom ani pri tom druhom. (Wilfrid Stinissen)

Ľahšie je utíšiť materiálny hlad človeka, poskytnúť chudobným odev a bývanie, omnoho ťažšie je nájsť odpoveď na obrovskú osamotenosť a núdzu srdca. (Matka Tereza)
PANE, KEDY SME TI TO UROBILI?

            Známeho psychiatra Viktora Frankla raz uprostred noci – o tretej hodine nad ránom zobudil telefón. Volala mu úplne neznáma žena. Bola veľmi rozrušená a vyjadrovala sa zmätene. Rozprávala asi 20 minút a všetko sa točilo okolo toho, že chce spáchať samovraždu. Frankl, hoci bol rozospatý a unavený, ju počúval, kým neskončila.
            O nejaký čas prišla žena za ním a poďakovala sa mu, že jej zachránil život. Frankl bol prekvapený. Snažil sa spomenúť si na ten telefonát. Priznal, že bol vtedy taký ospalý, že dnes si ani nepamätá, čo jej poradil. A vôbec, pochybuje, že to, čo jej povedal, mohlo k niečomu poslúžiť. Na to mu žena odpovedala: „Už samotný fakt, že taký významný človek, ako ste vy, bol ochotný stráviť o tretej ráno 20 minút na telefóne s niekým, koho vôbec nepozná, bolo pre mňa znamením, že asi predsa len budem pre niekoho dôležitá. A tak som sa rozhodla, že si svoj život nevezmem.“
Človek sa nestáva kresťanom tým, že v modlitbe upadá do vytrženia, ale nezištnou službou človeku v každodennom živote. Možno tomu, kto si až dovtedy musel sťažovať, že nemá nikoho, kto by mu pomohol. A šťastní sú tí, ktorým je konanie dobra natoľko vlastné, že si svoje dobré skutky ani neuvedomujú. Tí, ktorí sa raz Boha opýtajú: „Pane, kedy sme ti to urobili?“ – a prekvapení budú počuť, že ich skutky lásky na konci tak veľmi zavážia. Opatrovali matku, starali sa o sirotu, nezištne pomáhali iným. Počujú slová: „Mne ste urobili...“

PANE, KEDY SME ŤA VIDELI HLADNÉHO A NAHÉHO A NEPOMOHLI SME TI?

            V luxusnom parížskom hoteli sa ubytoval známy novinár Tibor Mende. Nevedel, ako má stráviť večer, a tak vošiel do salónu, kde pred televízorom sedela početná skupina elegantne oblečených mužov a žien. Po skončení zaujímavého filmu hlásateľ oznámil, že bude nasledovať program, v ktorom vystúpi Abbé Pierre, katolícky kňaz, známy ako bojovník proti chudobe vo svete.
            Kým Abbé Pierre nevstúpil, salón bol plný hostí. Všetky fotely boli obsadené. Keď vošiel, hostia sa začali pomaly vytrácať. Tým, ktorí ostali, premietol scény zo života podvyživených hinduistov. Na periférii veľkomesta sa hrabali v odpadkových košoch, aby prežili. O čo viac sa na obrazovke objavovala bieda, o to viac sa salón vyprázdňoval. Až v ňom nakoniec ostal len novinár a jedna staršia žena, ktorú program zaujímal.
            Novinár Tibor Mende o tom napísal: „Toto sa stalo v jednom parížskom hoteli. Ale môže sa to stať na ktoromkoľvek mieste sveta. Je ľahké odísť. Povedať – mňa sa to netýka.“

            Jean Vanier v tejto súvislosti povedal niečo podobné: „Vidíme bolesť nášho sveta pri sledovaní správ, pričom popíjame svoje pivo v pohodlí vlastnej izby za bezpečne zatvorenými dverami. Zdá sa nám, že neexistuje spôsob, ako chorému svetu pomôcť. Hľadíme na tú hrôzu a počúvame výkrik chudobných. Cítime pocit viny a beznádeje, lebo nemôžme nič urobiť. Sme uväznení v našej vlastnej potrebe pohodlia a bezpečnosti.“

          
V priebehu tohto cirkevného roka sme prežili veľa sviatkov a slávností – Vianoce, Veľkú Noc, zoslanie Ducha Svätého, mariánske slávnosti... Dnes, na jeho záver sa môžeme opýtať: „Dotkli sa nejako môjho života? Zmenili ma v niečom? Ako chcem prežiť budúci cirkevný rok? Mám predsavzatie niečo zmeniť? Chcem rásť v láske k Bohu a ľuďom?“